Manipulatívny priateľ, drogy, sex, depresia, anorexia, samovražedné myšlienky… a ako sa to všetko zmenilo.
Niektorí ľudia si životom len tak preplávajú, úspešne využívajúc príležitosti, ktoré sa im naskytnú. Tí ostatní – ako ja – sa trmácajú životom s ťažkosťami, ubití kvôli svojim vzťahom, závislostiam alebo chaotickým udalostiam, ktorým sa nedokážu vyhnúť.
Urobila som veľa chýb. Napríklad tú, že som svoju prvú ľúbostnú noc skombinovala s alkoholickým bezvedomím. Jediné, na čo si spomínam, je chalan, ktorý mnou trasie a vraví mi, že je čas ísť domov.
Alebo noc, z ktorej si pamätám len fľašu tequily, hlúpu debatu o falošných občianskych a moje dve kamošky. Tina sa zaviazala, že si nás vezme na zodpovednosť, aby sme sa mohli opiť. O dvadsať minút bola fľaša prázdna a film, ktorý sme sledovali, začal byť čoraz vtipnejší. Na vecko som chodila tak často, až sa mi začínala zahmlievať zápletka. Keď šli záverečné titulky, už som pre istotu ani nevychádzala z vecka. Môj stav sa zhoršoval. Niekto po mňa prišiel. Nasledujúce tri dni som prespala s 20-litrovým vedrom pri posteli.
Nasledovali ďalšie podobné zážitky a zlé rozhodnutia. Množstvo chalanom, množstvo rán bez akýchkoľvek spomienok na predchádzajúcu noc. Mala by som prekypovať šťastím, že som taká zbehlá vo všetkých možných druhoch zábavy, no namiesto toho sa v mojom srdci rapídne zväčšovala prázdnota. Nerozvážne činy mi už viac neprinášali pocit slobody, individuality a dôležitosti, práve naopak. Bola som uväznená vo svojej neutíchajúcej túžbe po vzťahoch s chlapcami a zaplavoval ma pocit zúfalstva.
Sťahovanie
Hľadajúc novú životnú cestu, vydala som sa so svojím priateľom Richardom na opačný koniec krajiny. Cestu sme si krátili plánovaním svadby. Myslela som si, že tomuto chalanovi na mne naozaj záleží. Posledných šesť mesiacov sme strávili odhaľovaním tajomných zážitkov z halucinogénnych látok. Našli sme si domček na prenájom. V tom čase sa naša jediná nezhoda týkala toho, ktorá izba bude určená na fajčenie marihuany. Ja som trvala na pivnici. Nechcela som mať problémy so zákonom.
Richard mi sľúbil, že keď si nájdem prácu a budem financovať jeho štúdium, on pre mňa na oplátku spraví to isté, keď doštuduje. Veľmi som s ním túžila zostať, lebo mal známosti, ktoré nám pravidelne dodávali zdroj môjho potešenia. Po troch mesiacoch som už bez Richardovho pravidelného prísunu dávok nemohla fungovať. Odhalil mi svet, ktorý som predtým nepoznala, a absolútne som nechápala jeho moc. Západ slnka sa mi pred očami bežne menil na spŕšku motýľov. Moja predstavivosť bola vybičovaná na maximum, no len maskovala depresiu, ktorou som trpela.
Keď drogy všetko skomplikovali
Ako čas plynul, moja predstavivosť vo mne vyvolávala čoraz väčšiu prázdnotu. V jeden večer som sedela na verande u Richardovej mamy. Tmavú ulicu osvetľovalo iba pár pouličných lámp. Bola som sama, ostatní boli vnútri, celé mesto spalo.
Z tmavých bočných uličiek a zo striech domov sa zrazu začali zbiehať čierne mračná s dravými pazúrmi a hrozitánskym smiechom. Pripomínali mi diabla a preháňali sa celou našou štvrťou. Stála som ako prikovaná, aby ma nezbadali. Vtom na verandu vyšiel Richard.
Ďalej som zízala do tmavej ulice, dúfajúc, že si nás nevšimnú. Postupne ich zahalila tma. Richard odviedol moju pozornosť a začali sme sa zhovárať. Zúfalo som sa pokúšala utešiť samu seba, že všetko bolo v pohode a že každému sa pritrafí zlá jazda.
Ale takéto presviedčanie mi nedokázalo dať odpoveď na moje ťaživé otázky. Čo ak sa raz zlá jazda neskončí? Čo ak tie príšery nabudúce nezmiznú? Čo ak sa stanem ich ďalšou obeťou? Čo ak to bude ešte horšie? Ak o tom poviem Richardovi, vezme mi moje potešenie s odôvodnením, že to nezvládam. Moja prázdnota sa prepadla ešte hlbšie, keď som si uvedomila, že ak zažijem ďalšie takéto zlé jazdy, budem na to sama.
Rozchod s manipulatívnym priateľom
Ďalší deň som sa zobudila o čosi skôr než zvyčajne a civela som do stropu. Myšlienky som mala po prvýkrát po dlhom čase jasné a bez zmätku. Z pohľadu iných ľudí som žila v pohode. Dokázala som sa baviť až do svitania a robila som veci, o ktorých sa hovorí len v krimi-seriáloch. Ale až teraz som si konečne priznala, že som doteraz vôbec nežila. Zobudila som Richarda a povedala som mu, že idem na výšku a že už viac nechcem viesť takýto život.
Richard bol celý bez seba. Ešte nikdy ma nevidel takú sebaistú a neústupčivú voči jeho manipulatívnemu zovretiu. Zavolala som svojej rodine. Oznámila som im, že chcem ísť na vysokú a že sa na ďalší deň zastavím, aby som sa s nimi rozlúčila. Čo sa týka Richardovej rodiny, tá ma obviňovala, že som hrozná, keď som ho opustila. Po tom všetkom, čo pre mňa urobil… ako som mohla? Keby len vedeli…
Nastúpila som na univerzitu. Nikdy nezabudnem na chladnú betónovú celu číslo 823, známu ako internátna izba. Naozaj mi výška zmení život? Dúfala som, že áno, ale paradoxne som na tom bola ešte horšie než moja otrasná izba. Opäť prázdna.
Emocionálna bolesť, myšlienky na samovraždu
Do mojej duše sa zahryzla depresia a dostala ma až na hranicu samovraždy. Závistlivo som pozorovala ohorky mojich cigariet, ako padajú z nášho okna na ôsmom poschodí. Závidela som im ich voľnosť. Neustále som sa vracala do svojej čiernej taštičky s nádejou, že kdesi v jej tmavých, kožených útrobách nájdem ešte aspoň jednu lajnu. Prosím, ešte jeden nášľah! Ešte malý kúsok šťastia predtým, než príde ráno. Horúčkovito som prosíkala a snažila sa prehľadať každý jej kút, ale nič v nej už nebolo.
Z trápenia ma vytrhol príchod spolubývajúcej, ktorá sa objavila až po týždni. Bola úžasná; plná optimizmu a túžby spoznávať nových ľudí. Bola mojím presným opakom. V prvý týždeň sme spolu vymetali všetky večierky. Myslela som si, že moja prázdnota sa s každou vypitou plechovkou piva postupne zaplní. Nechcela som si priznať, že zakaždým to končí rovnako.
Chcela som, aby ďalšia párty bola niečím výnimočná. „Hej, nemá tu niekto holiaci strojček?“
Uškrnula som sa, keď si strojček začal raziť cestu po mojej hlave plnej dlhých vlasov. Po pleciach a hrudi sa mi pomaly zosúvali chumáče vlasov. Niekto zalapal po dychu. Zdvihla som pohľad a zistila som, že vo svetle lampášov priťahujúcich mračno nočných motýľov zabávam celý dvor.
„Ráno to bude ľutovať,“ uškŕňali sa. „Som zvedavá, ako sa bude tváriť zajtra,“ mumlali iní do svojich plechoviek. Bola som presvedčená, že všetkých očarím svojou odvahou a nadšením byť sama sebou. Opito som sa na nich vyškierala a prechádzala som si rukou po strnisku drapľavom ako suchý zips. Vždy som si chcela oholiť hlavu. Už mnohým frajerom som sa tým v minulosti vyhrážala. Ale teraz som to konečne urobila. Mala som pocit víťazstva. Nad čím? To už moja opitá myseľ rozhodnúť nedokázala. Vedela som len toľko, že by som sa teraz mala cítiť dobre.
Depresia vyhráva
Po dvoch mesiacoch však moje vynútené nadšenie zo seba samej vyprchalo. Keby ma prišiel niekto navštíviť, našiel by ma – ako vždy – celú v čiernom: v čiernom tričku a čiernych legínach, ktoré zvýrazňovali moje chudučké stehná. Kedysi som na svoju štíhlosť bola hrdá, no postupne to zašlo do extrému. Moje vychudnuté nohy ma už nedokázali ani vyniesť schodmi. Doslova mi hrkotali kosti.
Moje kedysi plné prsia sa postupne scvrkli a moje oči stratili život. Hovorila som chrapľavým hlasom, ktorý dokázal oceniť iba môj jediný verný spoločník – balíček Cameliek. V strede pery som mala chrastu od starého piercingu. Aj na prepichnutom pupku som mala ružovkastú ranu, ktorá sa kvôli infekcii nechcela zahojiť. Aspoň krúžok v nose mi zostal.
Presunula som sa k oknu, kde som si urobila domácke bidielko. Z môjho výhľadu som mohla sledovať ostatné intráky a študentov, ženúcich sa za svojimi príležitosťami. Mňa nič nečakalo. Ticho som si potiahla z cigarety, zahĺbená do svojich myšlienok. Mala by som nasledovať svoj ohorok padajúci z okna už dnes?
Zdrvujúce pocity
Takto som chcela dopadnúť? Kde sa zo mňa vytratila všetka sila? Predtým som bola taká silná. Teraz som chodila so zvesenými plecami a unaveným pohľadom.
Odfrnkla som ohorok cez okraj môjho okna na ôsmom poschodí. So zasneným pohľadom som pozorovala, ako sa približuje k zemi. Zosunula som sa z môjho bidielka a sadla si na posteľ. Vzala som si do ruky svoj denník v nádeji, že zo seba vypíšem celú svoju prázdnotu.
píšem bez zmyslu
nezmyselné slová, bez významu a fantázie
zmätená
strápená
zvädnutá
vyhladovaná
vyprahnutá
zmorená
zúfalá
bezradná
Zložila som svoj denník a hodila sa na vankúš, v snahe nájsť pokoj od svojich pochmúrnych myšlienok. Už som viac nehľadala nové možnosti. Pociťovala som čoraz väčšiu prázdnotu. Ako dlho to ešte potrvá? Koľko času ešte ubehne, kým sa skĺznem zo svojho bidielka, dole, dole, dole?
Trochu nádeje
Môj medziľudský kontakt sa zúžil na listy od rodiny a priateľov. Najviac som sa potešila listu od Rodneyho, čestného muža, kazateľa z nášho mesta. Vážila som si ho. Veril tomu, čo robí. Keď k nám kedysi chodil na návštevu, zvykol nám rozprávať o Božej dobrote. Priťahoval ma svojou pokojnou vyrovnanosťou a sebadôverou.
Už dlhší čas som ho nevidela. V liste sa ma pýtal, ako sa mi darí. Tón jeho listu bol nadšený. Básnil o univerzite a jej neskutočnom potenciáli. Tiež spomenul, aký je Boh úžasný. Ó, je fakt úžasný, sarkasticky som mu odpísala. Potrebovala som sa vyžalovať, ako strašne sa cítim a že Boh pre mňa zatiaľ nespravil jedinú dobrú vec. Neprešla som na žiadnom predmete a moja spolubývajúca mi práve prebrala frajera.
Nahnevaná na život a Boha
Začala som mu písať o Bohu a o Ježišovi, o tom, ako ma tento úžasný Boží Syn opustil a nechal ma tápať v temnotách. Zrazu som sa zarazila. Ako môžem viniť Boha za celé svoje trápenie, keď ho vlastne ani nepoznám? Síce ma rodičia v detstve nútili chodiť do kostola, ale bolo to akoby v inom svete… Rýchlo som ukončila som svoje sebaľútostivé blúznenie a list som odoslala. Nepriznala som si, že som v návale zlosti obvinila niekoho, kto za moje chyby nemohol.
Po tomto liste sa mi myseľ začínala naplno preberať k životu. Koľkých ľudí som už takto nespravodlivo obvinila za svoje nešťastie a trápenie? Čo keď je chyba vo mne? Nikdy predtým mi to nenapadlo. Čo ak som sa spoliehala na nesprávnych ľudí? Už nemôžem viac viniť druhých! Nemôžem viniť ani Boha, pretože v podstate ani neviem, kto to je. Kto teda ostáva? Ja?
Ticho. Potrebovala som nejaký plán. Vyčerpala som už všetky svoje prostriedky. Neskončil ani prvý semester, no ja som so školou skončila. Mesiac pred koncom semestra som to celé nechala tak. Nedalo sa to zachrániť.
Konečne dobrý krok
Znovu som začala pracovať v domove dôchodcov, kde som si privyrábala počas strednej. Pomáhala som zdravotnej sestre pri ošetrovaní pacientov. Inými slovami: čistila som zadky. Táto práca mi poskytla príležitosť byť znovu v kontakte s ľuďmi. Títo dedkovia a babky pre mňa nepredstavovali hrozbu, naopak, potrebovali lásku a prijatie, presne tak ako ja. Hodili sme sa k sebe.
V tejto brandži by ste nemali mať svojich obľúbencov, ale každý z nás nejakého mal. Nemohla som si pomôcť, zbožňovala som drobnú babičku menom Helena. Alzheimer je otrasná choroba, ktorá človeku prináša smrť, ešte kým žije. Na konci sa už dotyčný nedokáže ani hýbať, komunikovať s okolím, dokonca ani prehĺtať. Tak som s Bohom uzavrela dohodu.
Každý veriaci by vám povedal, aby ste to nikdy nerobili. Nie je správne uzatvárať s Bohom dohody. Ale ja som aj tak vyjednávala. Povedala som mu, že ak si moju milú zverenkyňu vezme k sebe rýchlo, aby sa dlho netrápila, vrátim sa k viere. Toto rozhodnutie som urobila týždeň predtým, než mi ju vzali z opatery a presunuli ju na oddelenie s ležiacimi klientmi, ktorí sa o seba nevedia viac postarať. Bola to pre nich posledná zastávka.
Ubehli dva týždne. Práve som vonku fajčila, keď za mnou prišla jedna zo sestier.
„Len som ti chcela povedať, že Helena nás navždy opustila.“
Tak náhle? Zahasila som cigaretu a utekala som na jej oddelenie. Nazrela som do Heleninej izby s obavou, ako bude vyzerať. Ale izba bola prežiarená svetlom. A ona bola taká pokojná. Ošetrovateľka mi vysvetlila, že dala Helene čosi zjesť, odbehla k druhému pacientovi a kým sa vrátila, Helena už bola preč. Tak rýchlo. Nemusela trpieť ani tráviť roky pripútaná k posteli. Odišla rýchlo, jedným lusknutím prstov. Žiadna bolesť ani trápenie. Spomenula som si na svoju dohodu s Bohom.
Medzi kolegyňami som mala jednu dobrú kamarátku. Aj ona sa snažila nájsť odpovede na otázky ohľadom zmyslu života. Navrhla som jej, či spolu nepôjdeme spolu do kostola. Súhlasila. Rozhodli sme sa, na toto „pátranie po Bohu“ sa vydáme spolu.
Dodržanie dohody
Pastor v tom kostole sa zdal byť nadšený pre vieru a chcel, aby všetci spoznali Boha.
Jeho kázeň bola jednoduchá. Hovoril o tom, že Boh nás miluje a túži s nami mať blízky vzťah. Pripomenul nám, že nemáme nič, čím by sme si zaslúžili jeho lásku. To pre mňa nebola žiadna novinka, veď som prišla práve preto, že mi už nič neostalo. Ale jeho slová o tom, ako nás Božia láska udržiava pri živote, ma pohládzali na duši, a tak som napäto počúvala ďalej. Pokračovali o odpustení, ktoré nám Boh ponúka prostredníctvom svojho syna Ježiša Krista. Ježiš zomrel na kríži, aby sme my mohli prísť k Bohu.
Celé sa to skončilo krátkou modlitbou. Pastor povedal „Nechcem, aby ste pri modlitbe sľubovali Bohu hory-doly. Stačí, ak mu otvoríte svoje srdce a poviete: Bože, tu som!“ Páčilo sa mi to. Aj tak som nemala Bohu čo ponúknuť. Mala som zlomené srdce, zruinovanú akademickú kariéru, žiadneho priateľa a obsluhovala som starých ľudí. Bola som „poškodený výrobok“, ale som bola ochotná byť Bohu k dispozícii. Bola som zvedavá, ako sa vysporiada s tou špinou, v ktorej som sa topila. Moja modlitba bola jednoduchá: „Pane, tu som. Urob so mnou, čo môžeš.“ Bola som pripravená uzatvoriť s ním novú dohodu. A v mojom srdci sa rozlialo teplo a jas. Bol to zvláštny pocit, akoby som si dala proteínový kokteil. Aj myseľ sa mi zrazu rozjasnila. Otvorila som oči a celá miestnosť akoby žiarila.
Paradoxne bol v ten deň práve prvý apríl. V Starom zákone, prvej časti Biblie, sa píše, že iba blázon si v srdci hovorí: „Boha niet.“ Bola som blázon.
Sľub, na ktorý sa môžem spoľahnúť
Keďže Boh bol aj naďalej neviditeľný a mohla som si ho iba predstavovať, veľmi som potrebovala niečo rukolapné, aspoň niečo písomné, čoho by som sa mohla pridŕžať vo svojom novom vzťahu s ním. Slová, ktorých som sa v tom čase najviac držala boli z Nového zákona, z 1. listu Tesaloničanom: „Nech vás Boh pokoja sám dokonale očistí a posvätí pre seba. Vášho ducha, dušu aj telo nech uchráni od akejkoľvek poškvrny až do Kristovho príchodu. Boh, ktorý vás prijal za svoje deti, to pre vás akiste urobí, ako vám sľúbil.“
Konečne som sa mohla o niečo oprieť. Bez ohľadu na to, aké boli veci zlé, Boh nám vo svojom slove – Biblii – dal svoje slovo, že nám ostane navždy verný. Vernosť a spoľahlivosť sú vlastnosti, v ktoré som už dávno prestala veriť. Boh nám v tomto verši sľubuje, že sa nás nikdy nevzdá. Sľúbil, že dokončí dielo, ktoré začal. A jeho sľub platí navždy.
Druhá šanca na život, ktorá sa mi naskytla, mi však neubrala z množstva práce, ktorá ma čakala. Nebolo jednoduché zmeniť smer, ktorým sa uberala moja akademická kariéra. Keď som odišla zo školy, na výpise som mala priemer známok na D-čko. Vďaka môjmu „výbornému“ prospechu mi odporučili návštevu študijného oddelenia, kde mi bolo povedané, aby som sa vrátila na začiatku letného semestra a aby som sa konečne pozbierala. A tak som sa vrátila, no neflákať školu nebolo také jednoduché.
Do školy som sa vracala s vedomím, že ma Boh miluje. Bol to veľký tlak. Už mi nemohlo byť všetko jedno. Zrazu som mala zmysel života a cieľ. Niekto, kto ma miloval, odo mňa niečo očakával, pretože mal s mojím životom veľké plány. Toto vedomie ma tak ťažilo, že keď som sa vrátila na byt (v druhom semestri som sa odsťahovala z intráku), zamkla som sa v izbe a celý týždeň som fajčila trávu. Bolo toho na mňa veľa. Toľko rokov som strávila premýšľaním nad smrťou, že bolo náročné zrazu premýšľať nad životom.
Našla som nový spôsob, ako čeliť životu
Cítila som, že temnota ma znovu oblieha. Bola ťažká a dusivá. Už som sa nemohla vrátiť späť, zároveň som nedokázala urobiť prvý krok dopredu.
Zrazu sa moja myseľ zastavila. Počkať. Už viac nemusím mať čierne myšlienky. Boh ma oslobodil od mojej viny. Náhle som si spomenula na ďalší príbeh z Biblie o tom, ako skupinka obviňujúcich mužov vytiahla istú cudzoložnicu z domu na ulicu. Títo muži mali v spoločnosti povesť zbožných veriacich a chceli Ježiša vyskúšať a zistiť, ako im odpovie.
„Mojžiš nám v zákone prikázal takéto ženy ukameňovať,“ tvrdili. Ich odsudzujúce slová len tak lietali vzduchom a v rukách pevne zvierali kamene. Žena zatiaľ plakala na zaprášenej zemi. Ježiš si pokojne čupol a prstom niečo vyrýval do piesku. Ako si kreslil, poznamenal: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň!“ Ďalej čupel a počúval, ako ich kamene jeden po druhom padajú na zem. Bol to dôkaz, že ani tí, čo ešte nedávno pyšne zvierali kamene, nie sú bez viny a zaslúžia si rovnaký trest, aký chceli tak horlivo vymerať pre ňu.
Zaskočená žena, očakávajúca Ježišovo odsúdenie, potichu čakala, ako s ňou naloží.
„Žena, kde sú? Nik ťa neodsúdil?“ opýtal sa jej.
Ona odpovedala: „Nikto, Pane!“
„Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a odteraz už nehreš!“
Žena odišla, uvedomujúc si dve veci: nebola jediným hriešnikom a ani Ježiš do nej nehodil kameňom.
Prečo na tom tak záleží, či Ježiš hodil kameň, alebo nie? Ježiš tam bol jediný, kto mal právo hodiť prvý kameňom. Ako jediný bol bez hriechu, Keďže Ježiš bol samotným Bohom žijúcim v ľudskom tele tu na zemi, bol dokonalý. A keďže bol Bohom, mal moc odsúdiť aj odpustiť hriechy. Povedal, aby ten, kto je bez hriechu, prvý hodil do nej kameň, čím komunikoval dve veci: jednak poukázal na hriešnosť jej žalobcov, a zároveň ukázal, že hoci on sám je bez hriechu, ani on ju neodsudzuje.
Už žiadne výčitky či prázdnota
Ježiš jej povedal: „Ani ja ťa neodsudzujem. Jednoducho už viac nehreš a obráť svoj život ku mne.“ Ja som sa tiež snažila už viac nehrešiť, ale často som zabúdala na to, že ak ma Ježiš neodsudzuje, tak kto potom? Nikto. Život nemusí byť ako dlhá cesta na popravisko. Nemusíme sa nechať paralyzovať životnými ranami či sklamaniami. Vďaka Kristovi máme nádej.
Vzťah s Ježišom Kristom je liekom na každú chorobu srdca. A keďže Ježiš žije, aj do mňa vdychuje svoj život. Jeho vernosť a spoľahlivosť vo mne vzbudzujú nádej. Nechal ma spadnúť do absolútnej prázdnoty, aby mi ukázal, že iba v ňom nájdem riešenie.
Naďalej som zápasila so svojím vzhľadom. Snažila som sa veriť, že Boh ma miluje bezpodmienečne – napriek všetkému. Ale ešte stále som to celkom nedokázala vstrebať. Hrozne som sa bála, že priberiem. Nedokázala som jesť, lebo ma desilo tých 22 kíl, ktoré som pribrala po skoncovaní s pervitínom.
S fajčením som dlho nevedela prestať. Bol som presvedčená, že ak skončím so všetkým naraz, určite ma to zabije, lebo moje telo bolo od všetkých tých vecí totálne závislé. Pravdupovediac, bola som závislá od toľkých nesprávnych vecí, že som netušila, ako žiť závislá od Boha.
No aj keď bol život pre mňa stále bolestný, mala som pocit, že po prvýkrát skutočne žijem. A nie iba zo dňa na deň, ale večne s Bohom a nie s mojou prázdnotou. Ahá! Tak toto je ten Boh, o ktorom ľudia toľko hovoria. Ten, ktorý sa vzdal všetkého, aby sme my mohli žiť život v plnosti, bez emocionálnej bolesti.
Chcem, aby si ho spoznal aj ty. Toho Ježiša, ktorý ma zadržal, aby som neskočila za svojou cigaretou padajúcou z okna. Všetkým, ktorí sú ochotní počúvať, vraví: „Poďte ku mne.“
Ak sa s ním chceš zoznámiť, klikni na Ako nadviazať vzťah s Bohom?