„Boh neexistuje a basta! Vo svete je toľko zla, že ani nemôže existovať. Človek je ponechaný sám na seba a musí sa o seba postarať. Kresťania sú čudní: veria starým bájkam, každú nedeľu vstávajú skoro ráno do kostola, aby tam riešili niečo absurdné, a aj tak to v ich živote nič nezmení.“ Tento mentálny a hodnotový algoritmus riadil môj svet až po vysokú školu.
Prekvapenia
Čoskoro sa však udialo niečo, čo som vôbec neočakával. Skamarátil som sa so skupinou mladých kresťanov. Napriek našim rozdielnym názorom ma na nich priťahovalo to, že mali vo svojom živote veci, ktoré mne jednoznačne chýbali – radosť, silu, stabilitu, pokoj, šťastie, zdravú identitu, hlbší zmysel života a stále hodnoty. Jednoducho mali úplne iný život ako ja, a to som si myslel, že mi nič nechýba a som v pohode.
Oni to pripisovali tomu, že Boh zmenil ich život. To ma prekvapovalo. Nečakal som, že nejaká viera môže mať taký jasný a citeľný vplyv na najdôležitejšie oblasti života človeka.
Viera pre nich nebola len o chodení do kostola, ale o niečom, čo som tiež vôbec nečakal: o akomsi „osobnom vzťahu s Bohom“. A aj ich vzťahy s ľuďmi boli iné, úprimnejšie, hlbšie, láskavejšie. Nepoznal som nikoho, kto by bol taký. A to som mal naozaj veľa dobrých kamarátov.
Naše rozhovory o viere, Bohu a o zle vo svete boli lepšie, ako som čakal. Snažil som sa ich presvedčiť o „pravde“ (mysliac tým moje názory), aby som ich odvrátil od viery. Čakal som, že to bude rýchly proces, veď argumenty boli jasne na mojej strane. Búšil som do nich, rýpal som, niekedy aj zosmiešňoval… Napriek tomu ma prijímali takého, aký som bol, bez podmienok a očakávaní. Vítali ma medzi sebou a ak som to potreboval, pomáhali mi. Cítil som sa medzi nimi dobre a nemusel som sa na nič hrať.
Križovatka
Moje názory sa postupne začali meniť. Pochopil som, že je toho veľmi veľa o Bohu, čo som nikdy nepočul a nezvážil. V podstate mi ušlo všetko podstatné.
Po viac ako dvoch rokoch premýšľania som dospel k tomuto záveru: Ježišovo posolstvo je buď pravda, alebo tá najväčšia lož na svete. Nič iné medzi tým nie je. A ja si musím si vybrať, či tomu budem veriť a či chcem mať s Bohom vzťah.
Zvažoval som všetky pre a proti, donekonečna, od rána do večera, každý deň. Trvalo to asi tri mesiace. Bolo mi jasné, že moje rozhodnutie bude mať veľký dopad na môj život.
Rozhodnutie
Nakoniec som sa rozhodol. Pochopil a prijal som, že Boh mi vďaka Ježišovi odpustil a môže mi dať nový, večný život, ktorý som dovtedy nemal. Uvedomil som si, že potrebujem Ježiša ako svojho Záchrancu pred trestom za moje hriechy, ktoré sám neviem nijako odčiniť.
Zdalo sa mi, že predtým som akoby len „existoval“, no od tej chvíle som sa znova narodil a začal naozaj žiť.
Bola to moja prvá skúsenosť so živou, osobnou vierou. A to preto, lebo to bolo moje prvé stretnutie so živým, osobným Bohom.
Zmena
Začali sa meniť tie najpodstatnejšie veci v mojom živote. Vedel som, že to robí Boh – sám by som nevedel, čo mám robiť.
Predtým bolo mojím zmyslom života byť úspešný a bohatý a tomu som prispôsoboval svoje hodnoty a priority. Bol som sebecký a problémy iných ľudí ma nezaujímali. Zrazu som začal vnímať ich potreby a ako by som im mohol pomôcť. Nečakal som, že to bude také jasné, intenzívne a napĺňajúce. V mojom živote sa nezmenilo úplne všetko o 180 stupňov, ale mnohé dôležité veci áno, až som nad tým žasol.
Bez debaty viem povedať, že uveriť v Boha bolo to najlepšie rozhodnutie v mojom živote. Boh zmenil a ďalej mení môj život ďaleko nad rámec toho, čo by som dokázal z vlastných síl. Je to život plný všetkého možného: ľahkých aj ťažkých období, vzostupov aj pádov. Vzťah s Bohom ma nerobí dokonalým, ale život s ním je naozaj úplne iný.
