Ľudia o mne hovorievali, že som dobré dieťa. Vyrastala som v kresťanskej rodine, každú nedeľu sme chodievali do kostola. Počas jedného detského tábora som však počula niečo, čo zmenilo môj život. Ukazovali nám tam zaujímavú knihu, volala sa Kniha bez slov. Nemala žiadne písmenká, iba farebné strany.
Kniha bez slov
Prvá strana bola čierna. Predstavovala zlé veci: tie, ktoré robíme, keď sme sebeckí. Tieto veci – naše hriechy – nás oddeľujú od Boha a stoja medzi ním a nami ako prekážka. Bránia nám v tom, aby sme ho poznali a cítili jeho blízkosť.
Druhá strana bola červená. Reprezentovala krv Ježiša, ktorý zomrel na kríži, aby nám Boh odpustil všetky sebecké veci, ktoré konáme. Aj ako malé dieťa som vnímala svoje sebectvo, keď som sa hádala so sestrou alebo neposlúchala mamu.
Tretia strana bola čistá, biela. Ukazovala nám, že aj my môžeme byť takí čistí ako ten list papiera. Boh nám môže odpustiť, ak uveríme v Ježiša a v to, čo pre nás urobil. Nedokážeme sa dostať k Bohu vlastným úsilím, cez naše dobré skutky. Ale ak ho požiadame o odpustenie, on tak urobí a už nič nebude stáť medzi ním a nami: otvorí sa nám možnosť spoznávať Boha a priblížiť sa k nemu.
Aj dobré dieťa potrebuje Boha
Táto kniha mi jednoduchým spôsobom ukázala, že aj ja ako „dobré dieťa“ potrebujem Ježiša, aby mi odpustil a aby som ho mohla spoznať. A tak som ho hneď vtedy poprosila, aby mi odpustil všetky zlé veci, ktoré som robila, a rozhodla som sa mu zveriť svoj život. Keď som tak spravila, zaplavil ma silný pocit pokoja.
Toto rozhodnutie som urobila ešte v detstve a odvtedy sa neustále učím, čo znamená veriť Ježišovi každý deň a rásť vo svojej viere (práve to vyjadrovala posledná, zelená strana spomínanej knižky). Denne vidím, ako Boh odpovedá na moje modlitby, a viem, že je skutočný. On je môj potešiteľ, láska, nádej, stabilita. Svoje rozhodnutie veriť v neho som nikdy neoľutovala.