Ježiš vnímal nízke postavenie a obmedzené práva žien vo vtedajšej spoločnosti. Jeho prístup k ženám bol v ostrom kontraste s kultúrou Blízkeho východu.
Ježiš Kristus žil pred 2000 rokmi na území dnešného Izraela. Jeho pohľad na ženy bol úplne odlišný od vtedajšej i súčasnej kultúry Blízkeho východu.
Ženy boli v tom čase považované za mužov majetok. Židovskí rabíni vraj každé zhromaždenie v chráme začínali slovami: „Chvála ti, ó Pane, že si ma nestvoril ako ženu.“ Žena sa nemohla rozviesť s manželom, ale muž sa mohol s manželkou rozviesť pre akýkoľvek dôvod a nemal žiadnu povinnosť ju finančne zabezpečiť. Stačilo, že jej dal prepúšťací list a poslal ju preč. Na ženy sa hľadelo zvrchu, ako na menejcenné. Boli vylúčené z verejného i náboženského života a zostávali väčšinou bez vzdelania.
V mnohých moslimských krajinách sa takto pristupuje k právam žien dodnes. Ježiš však bol iný a postavenie a práva žien mu neboli ľahostajné. Kamkoľvek šiel, konštantne nabúraval kultúrne stereotypy o ženách.
Ježiš predbehol svoju dobu
Na rozdiel od iných rabínov sa Ježiš venoval tak mužom, ako aj ženám: bavil sa s nimi, uzdravoval a vyučoval ich. Nezaujímalo ho ich vierovyznanie, sociálny status ani životný štýl. Miloval ľudí a ku všetkým sa správal veľmi priateľsky: k zlodejom, prostitútkam i ľuďom na okraji spoločnosti.
Philip Yancey píše: „V záujme žien a ďalších utláčaných Ježiš obrátil naruby to, čo sa dovtedy pokladalo za prípustné a správne. Podľa biblistu Waltera Winka sa Ježiš prehrešil proti vtedajšej etikete pri úplne každom stretnutí so ženami zaznamenanými vo všetkých štyroch evanjeliách.“1
Ježiša nasledovali davy ľudí. Niektorí pre jeho učenie, no väčšina pre zázraky, ktoré medzi nimi robil. Náboženských vodcov čoskoro omrzela Ježišova popularita a tak dostali nápad.
Skúška
Pred Ježiša dovliekli ženu, ktorú pristihli pri cudzoložstve – spala s niekým, kto nebol jej manžel. Podľa zákona mal byť ukameňovaný každý, kto mal mimomanželský pomer, v praxi však väčšinou trestali len ženy. Podobne to bolo aj v tomto prípade. Farizeji zburcovali ľud a pred Ježiša dovliekli ženu. Stála pred ním vo svojej hanbe, opustená. Čakala na jeho rozsudok. Okolostojaci ľud bol pripravený ju okamžite ukameňovať.
Každý počul Ježiša rozprávať o láske, milosrdenstve a potrebe navzájom si odpúšťať. Náboženskí vodcovia chceli preto nachytať Ježiša pred davom svedkov: „Učiteľ, túto ženu pristihli priamo pri cudzoložstve. Mojžiš nám v Zákone prikázal takéto ženy ukameňovať. Čo teda povieš ty?“2
Bola to pasca. Keby Ježiš prižmúril oko nad jej hriechom, obvinili by ho, že nedodržiava Božie zákony. Keby ju dal ukameňovať, jeho učenie o milosti a odpúšťaní by stratilo zmysel.
Šalamúnske rozhodnutie
Ježiš ich otázku ignoroval a prstom si čosi písal v prachu. Ľudia strácali trpezlivosť a neprestávali sa ho vypytovať. Nato sa Ježiš vzpriamil a povedal im: „Keď je tu niekto bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň.“ A znova sa zohol a písal po zemi.
Keď to začuli, odchádzali jeden po druhom, počnúc staršími, až tam Ježiš zostal sám s tou ženou. Vzpriamil sa a opýtal sa jej: „Žena, kde sú? Nik ťa neodsúdil?“
Odpovedala: „Nikto, Pane!“
Ježiš jej povedal: „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a odteraz už nehreš!“3
Niečo podobné sa ešte nikdy nestalo! Vieš si predstaviť, aká musela byť táto žena ohromená? Nemusí zomrieť v krutej bolesti a hanbe. Môže slobodne odísť. Ježiš už vtedy vedel, že jedného dňa na kríži splatí trest za cudzoložstvo tej ženy, za nenávisť ľudu aj za aroganciu náboženských predstaviteľov. Všetky hriechy sveta mali spočinúť na jeho pleciach, aby pre nás získal odpustenie.
Aj keď bol Bohom – teda jediným, kto mal právo ženu odsúdiť – dokázal jej úprimne povedať: „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a odteraz už nehreš.“
Ježiš hovoril, že neprišiel ľudí súdiť, ale hľadať a zachrániť tých, čo sa stratili.4 Je naším záchrancom. Mení životy tých, ktorí ho spoznajú.
Žena, na ktorú všetci pozerali zhora
Ďalším príkladom, keď Ježiš nehľadel na postavenie žien, bolo jeho stretnutie so Samaritánkou. Samaritáni boli etnická skupina, ktorou Židia pohŕdali a považovali ju za nečistú a menejcennú. Aj keď bol Ježiš Žid, on sa zachoval inak:
Ježiš oddychoval pri miestnej studni, z ktorej si celá komunita chodievala brať vodu. Bola najhorúcejšia časť dňa, vtedy ku studni nikto nechodieval. Zrazu sa k nej prikradla Samaritánka s nádejou, že cestou nikoho nestretne. Bola už päťkrát rozvedená a žila so svojím šiestym mužom. Tentoraz bez papierov. Či to už nebolo jedno? V dedine ňou už aj tak všetci opovrhovali.
Ježiš vidí do srdca
Ježiš o tejto žene všetko vedel. Vedel, že potrebuje oveľa viac, než len zahasiť fyzický smäd. Potrebovala zahasiť smäd svojej duše.
Židia sa so Samaritánmi nikdy nerozprávali, a už vôbec nie so ženami. Ježiš sa jej však prihovoril: „Každý, kto pije z tejto vody, bude opäť smädný. Kto sa však napije z vody, ktorú mu dám ja, nikdy nevysmädne. Ale voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom prúdiacej vody, ktorá dáva večný život.“5
Žena v neho nielenže v neho uverila, ale bežala späť do mesta, aby o ňom povedala iným – tým istým ľudom, ktorým sa dovtedy vyhýbala! Presviedčala ich, aby si prišli vypočuť Ježiša. A oni naozaj prišli. Vďaka Ježišovi sa jej život plný hanby zmenil na život plný radosti.
Ženy ako prvé svedkyne
Azda najúžasnejším dôkazom o Ježišovej úcte k ženám je to, čo sa odohralo po jeho zmŕtvychvstaní. Ježiš podstúpil kruté bičovanie, ukrižovali ho a zomrel. Na tretí deň sa však fyzicky vrátil do života tak, ako to viackrát predtým predpovedal (viac sa o tom dočítaš v článku Bol Ježiš Boh, alebo obyčajný človek?). Prví ľudia, s ktorými sa Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní rozprával, boli… ženy.
Dnes na tom možno nie je nič zvláštne, keďže práva žien sa od Ježišových čias výrazne posunuli k lepšiemu. V tom čase však mali ženy veľmi nízke spoločenské postavenie. Nesmeli vystupovať na verejnosti ani vypovedať pred súdom ako svedkyne. Keby boli evanjeliá vymyslené, prvými svedkami Ježišovho zmŕtvychvstania by určite neboli ženy! Túto rolu by autori určite pre väčšiu hodnovernosť pripísali mužom. Ježiš však pokladal ženy za také dôležité a vzácne, že sa im rozhodol zveriť dôležitú úlohu: ako prvé mali niesť správu o jeho zmŕtvychvstaní ostatným.
Neniesli ju iba ženám, ale všetkým. Ježiš nás všetkých pozýva, aby sme mu uverili, lebo len vtedy nám môže odpustiť hriechy a pomôcť nám nadviazať vzťah s Bohom.
Zdroje: (1) Yancey, Philip: Ježíš, jak jsem ho neznal. Návrat domů, Praha 2002, s. 129