Poruchy príjmu potravy

Poruchy príjmu potravy – existuje riešenie?

Čo sú poruchy príjmu potravy ako anorexia alebo bulímia a aké sú ich príčiny? A ako som našla skutočnú slobodu a uzdravenie?

Viac ako 13 rokov pracujem s vysokoškolákmi. Robím prednášky pre dievčatá na školách a internátoch, ktoré bojujú s poruchami príjmu potravy a so svojím pohľadom na vlastné telo. Pre ženy v našej kultúre je to obrovský problém. Sama som v minulosti trpela vážnou poruchou príjmu potravy.

Začnem príbehmi dvoch mojich kamarátok:

Brenda: Každú nedeľu sme len gúľali očami, keď si Brenda pochutnávala na šiškách v jedálni. Možno si myslela, že si nikto nevšíma, koľko ich zje alebo že sa potom vždy nenápadne vytratí z jedálne. O pol hodinu opäť vkročila do jedálne, akoby prišla na svoje prvé raňajky. Všetci sme však vedeli, že Brenda dokáže jesť šišky aj dve-tri hodiny a že ich zbožňuje. Ako som raz v noci čakala v rade do kúpeľne, začula som šušťanie obalu od zemiakových lupienkov. Došlo mi, že Brenda sa opäť napcháva. Sama som bojovala so sklonmi k anorexii, preto som vedela, že Brenda má problém. Nevedela som však, čo s tým robiť. A tak som neurobila nič. Myslela som si: „Toľko ľudí to robí a nie je mojou úlohou zasahovať niekomu do osobného života.“ Navyše, na mojom priateľstve s Brendou mi záležalo a nechcela som oň prísť.

Judy: Bolo zrejmé, že Judy schudla. Vyzerala skvele, no všimla som si, že najmä v kraťasoch vyzerá dosť chudo. Bola samá kosť a koža. Keď som sa jej na to pýtala, povedala mi, že je za tým stres: trochu schudla, ale inak je v poriadku. Začala som si všímať, že dvakrát denne chodí do telocvične – zakaždým na 2-3 hodiny! Vždy keď sme s dievčatami išli na večeru, ona zostala na intráku učiť sa. Vraj si jedlo kúpila cestou domov a zjedla ho na izbe. Z vlastnej skúsenosti sme vedeli, že aj keď občas schudneme, vždy potom znova priberieme. Načo sa teda strachovať? Netušili sme, že Judy sa doslova zabíja a čoskoro zomrie.

Pravdepodobne poznáš niekoho, kto bojuje s poruchou príjmu potravy. V dnešnej dobe je to medzi študentmi veľmi rozšírené. Ak sa ti zdá, že aj ty možno trpíš touto poruchou, chcem ti povedať, že existuje cesta von! Ak ťa tvoja túžba po láske, prijatí, uznaní alebo sebaovládaní doviedla k chudnutiu za každú cenu, existuje aj lepší spôsob, ako tieto veci dosiahnuť. No najprv by som ti rada pomohla pochopiť, čo je podstatou poruchy príjmu potravy.

Čo je porucha príjmu potravy?

„Ak ťa tvoja túžba po láske alebo prijatí doviedla k chudnutiu za každú cenu, existuje aj lepší spôsob, ako tieto veci dosiahnuť.“

Rozlišujeme dve základné poruchy príjmu potravy: mentálnu anorexiu a bulímiu. Najčastejšie sa vyskytujú u žien, ktoré sú neustále na očiach a musia podať vysoký výkon, ako napr. baletky, gymnastky, modelky, herečky. V poslednom čase však zasahuje aj mnohé iné ženy.

Zvyčajne táto porucha nastupuje v období dospievania alebo u mladých dospelých. Spúšťačom môžu byť míľniky pri postupnom osamostatňovaní: napr. prechod na strednú alebo vysokú školu, kde je človek zrazu vystavený vyššej miere stresu a nevie sa vysporiadať s emocionálnymi konfliktmi a napätím. Túto poruchu môže vyvolať napríklad aj rozchod s milovanou osobou, rozvod rodičov a iné emocionálne náročné situácie. Aj muži môžu mať poruchu príjmu potravy, zvyčajne však týmto problémom trpia najmä ženy.

Prejavy anorexie

  1. Anorexia spočíva v odmietaní normálnej telesnej hmotnosti. Anorektici majú zvyčajne minimálne o 15% nižšiu hmotnosť, než je to bežné. Napríklad ak máš 160 cm a vážiš 48 kg, máš o 15% menej kíl, pretože tvoja normálna váha by mala byť okolo 56 kg. Nie každý, kto je chudý, je zároveň aj anorektik. Dedičnosť pri váhe tiež zohráva svoju úlohu.
  2. Intenzívny strach z pribratia alebo tučnoty. Takmer každého tínedžera trápi tento strach, no anorektici sa ho snažia riešiť intenzívnym cvičením hraničiacim až s posadnutosťou. (Zvykla som sa učiť postojačky, pretože v stoji som spálila viac kalórii než pri sedení.) Anorektici sa často riadia dôkladne premysleným cvičebným plánom, ktorý ide do extrému. Cvičia dlhé hodiny denne, alebo dokonca niekoľkokrát za deň.
  3. Skreslený pohľad na vlastné telo. Anorektik si pripadá tučný, hoci má podľa hmotnostných tabuliek podváhu.
  4. Vynechanie najmenej troch po sebe idúcich menštruačných cyklov. (Tento príznak sa však vyskytuje aj u športovcov, ktorí nemusia trpieť anorexiou.)
  5. Sprievodným javom hladovania pri čoraz vážnejších stavoch je depresia a apatia.

Ak sa u teba prejavuje viacero z týchto príznakov, pravdepodobne máš anorexiu.

Prejavy bulímie

Bulímia sa charakerizuje ako:

  1. Túžba jesť veľa, až za hranicu sýtosti. (Túto túžbu má veľa ľudí, hlavne keď sú na diéte a obmedzujú sa v strave.)
  2. Nedostatok sebaovládania pri jedení. Zvyčajne sa ľudia prejedajú v tajnosti alebo jedia dlho do noci. Nadbytok energie môže predstavovať od 1000 do 60 000 kalórií.
  3. Bilimik sa pravidelne postí, cvičí, vracia, užíva preháňadlá (niektorí 20 – 40 tabletiek za deň). Laxatíva spôsobujú dehydratáciu a plochejšie brucho, potom však opätovne dochádza k nafukovaniu, opuchom, spomaleniu pohybov čriev až k zápche.
  4. Následkom striedavého prejedania sa a pôstov váha kolíše aj o viac než 4 kg. Bulimik preto môže mať nadváhu, podváhu alebo normálnu váhu.

Nikto neplánuje držať svoju váhu pod kontrolou prostredníctvom každodenného vracania. Väčšinou to začne tým, že človek to urobí raz za čas po nejakej párty alebo slávnostnej večeri. No nedostatok sebaovládania pri jedení vedie k čoraz častejšej snahe vyvolať zvracanie a kým si to človek stihne uvedomiť, vyprázdňuje sa aj dva alebo trikrát denne.

Anorektik môže dosiahnuť bod, keď natoľko zníži príjem potravy, že sa jeho telo vzbúri. Už viac nedokáže potlačiť hlad a začne jesť najprv v malých dávkach, neskôr viac a viac. Nakoniec sa začne prejedať a tiež to začne riešiť násilným vyprázdňovaním.

Prečo je pomoc alebo liečba dôležitá

Až 15-20% ľudí trpiacich anorexiou zomiera. Človek s touto diagnózou sa doslova vyhladuje na smrť. Zhoršuje sa činnosť jeho mozgu, svalov, kĺbov, obličiek, reprodukčných orgánov a pod. Telo postupne spomaľuje až zastavuje svoje normálne fungovanie.

Človek trpiaci bulímiou môže nadobudnúť normálnu váhu a myslieť si, že mu nič nehrozí. No pravidelné zvracanie môže spôsobiť nerovnováhu elektrolytov v tele, nepravidelný tep, infarkt, dehydratáciu, zubné kazy, vnútorné krvácanie, prasknutie žalúdka alebo pažeráka, praskanie krvných ciev na tvári, poškodenie obličiek atď. Poznám jednu vysokoškoláčku, ktorá trpela na strednej škole bulímiou a teraz znie neustále zachrípnuto: následkom častého zvracania jej žalúdočná kyselina trvalo poškodila hlasivky.

Anorexia a bulímia sú tým najpomalším spôsobom, ako sa dá spáchať samovražda.

Príčiny poruchy príjmu potravy

K poruche príjmu potravy prispieva mnoho vecí:

1) Naša kultúra kladie veľký dôraz na fyzickú krásu. Zo všetkých strán počúvame, že štíhla postava je pre náš spoločenský, sexuálny, a dokonca aj profesionálny úspech nevyhnutná.

„Anorexia a bulímia sú tým najpomalším spôsobom, ako sa dá spáchať samovražda.“

2) Naše rodinné vzťahy. Ak niekto v rodine trpí poruchou príjmu potravy, je to znakom toho, že niečo nie je v poriadku – nielen s daným jednotlivcom, ale s celou rodinou. Dôvodov môže byť veľa. Rodina možno kladie príliš veľký dôraz na to, aký dojem budí u ľudí. Alebo možno neumožňuje svojím členom prejavovať emócie, najmä hnev. Často jeden alebo obaja rodičia príliš zasahujú do života dieťaťa, alebo mu počas dospievania nedoprajú dostatok súkromia. Niekedy je rodinná situácia kvôli alkoholizmu alebo iným závislostiam totálne chaotická a dieťa sa nedokáže vysporiadať so svojimi pocitmi neistoty. Útechu a ochranu preto hľadá v jedle.

3) Naša osobnosť. Anorektici a bulimici majú sklony k perfekcionizmu a vysokým ambíciám. Majú silný zmysel pre morálku a etiku. Často to boli poddajné, ukážkové deti. Snažia sa zapáčiť a svoj hnev skrývajú pred sebou aj ostatnými. Prežívajú neistotu ohľadom vlastnej hodnoty a mávajú pocit, že svoju kompetentnosť musia iným dokázať.

Jedna žena to opísala nasledovne: „Mám neustále stiahnutý žalúdok. Predtým som si to ani len neuvedomovala. Stále ma trápi, čo si o mne myslia iní. Ani neviem, kto sú tí „iní“, no stále sa bojím, že uvidia, aká som naozaj: nie zrelá dospelá, ale neisté decko. Vo chvíľach, keď som najviac roztrasená, neviem odolať jedlu.“

Všetci z času na čas prežívame podobné pocity. Avšak človek, ktorý trpí poruchou príjmu potravy, to preciťuje oveľa intenzívnejšie. Snaží sa mať všetko pod kontrolou, ale bojí sa, že to nedokáže. Pochybuje o svojom výzore, nadaní, schopnostiach a vníma, že jediná vec, ktorú môže mať skutočne pod kontrolou, je jeho telesná hmotnosť.

Poruchy príjmu potravy: Môj príbeh

Dosť bolo teórie. Dovoľ, aby som ti vyrozprávala svoj príbeh. Vyrastala som v domácnosti, ktorá na prvý pohľad vyzerala dokonale. Mali sme dostatok peňazí, najväčší dom v okolí, chodili sme na exotické dovolenky a vyzerali sme šťastne. No opak bol pravdou. Môj otec bol workoholik, veľa cestoval a bol závislý od alkoholu. Naša domácnosť bola nepredvídateľná a hoci mi naši kúpili všetko, čo som si zapriala, chýbala mi otcova láska a prijatie. Už v ranom veku som sa naučila, že otcovi nemôžem dôverovať ani sa na neho spoľahnúť, pretože ma vždy sklame. „Jasné, zlatko, na večeru budem doma, sľubujem!“ Ale noc čo noc som šla do postele bez toho, aby som ho videla. „Sľubujem, že nasadnem do najbližšieho lietadla, aby som ťa mohol vidieť hrať. Môžeš mi veriť: za žiadnu cenu si to nenechám ujsť!“ No keď som sa pozrela do hľadiska a prezrela všetky tváre, nikde som ho nevidela.

Imidž a postavenie boli pre môjho otca veľmi dôležité – ako vyzeráš, čo máš oblečené, v akom dome bývaš, na akom aute jazdíš, koľko zarábaš a tak ďalej. A tak som sa už v ranom detstve naučila, že nezáleží na tom, aký si vo svojom vnútri, lebo najdôležitejší je zovňajšok.

Keďže bol môj otec alkoholik, atmosféra doma bola veľmi nepredvídateľná. Nikdy som nevedela, či bude mať po návrate z práce dobrú náladu, alebo bude opitý. Nedalo sa predvídať, či ma uprostred noci zobudí jeho zúrivý krik a príchod polície, alebo ráno vstanem s tým, že otec v noci opäť odišiel.

Veľmi som túžila po jeho láske a prijatí, no nikdy som ich necítila. Snažila som sa preto byť dobrá, dostávať dobré známky, byť najlepšou v čomkoľvek, do čoho som sa pustila – ale vždy som dostala len: „Skvelá práca, zlatko. Už musím utekať. Uvidíme sa neskôr.“

Môj život sa začal rúcať, keď som sa raz v noci zobudila na to, ako sa rodičia hádajú. Otec si našiel inú a mama sa mu vyhrážala rozvodom. Bola som vyplašená, osamelá a bála som sa. Na koho som sa mohla obrátiť? U nás to fungovalo tak, že čo sa stalo doma, to zostalo doma. Nerozprávalo sa o tom inými. Museli sme si predsa udržať dobrý imidž.

A tak moje vnútro pomaly umieralo. Žila som dvojitý život – predstierala som, že je všetko v poriadku, kým moje skutočné pocity a myšlienky ostávali hlboko vo vnútri. Tieto dva životy boli úplne protichodné. Navonok som vyzerala dobre, vyrovnane, spoločensky, dostávala som dobré známky, všetko som robila dôkladne. Vo vnútri som bola vystrašená, osamelá, zmätená, bála som sa a bola som nahnevaná.

Rodičia ma často vťahovali do svojich hádok, preto som sa radšej skrývala vo svojej izbe pred telkou, dúfajúc, že si ma nevšimnú. Nikto si neuvedomoval, koľko času som strávila sama. Moja mama sa jednoducho snažila prežiť.

Vo svojej izbe som si vytvorila falošný svet, v ktorom som sa cítila bezpečne. Začala ma ovládať televízia. Predstavovala som si, že žijem život ľudí, ktorých som videla na obrazovke. Chcela som byť ako oni a vyzerať ako oni. Nebolo to vedomé – dialo sa to postupne. Čoraz viac som unikala do svojho falošného sveta. No keďže som sa naďalej dobre učila a nikdy som sa nebúrila, rodičia ma nechávali na pokoji.

A potom nadišiel najhorší deň môjho života. Myslela som si, že zomriem. Mama podala žiadosť o rozvod a otec zúril. Povedal nám, že naša mama zničila život jemu aj nám a že nikdy nebudeme mať peniaze na dom či jedlo. Vraj budeme žiť na ulici a na vzdelanie môžeme zabudnúť. Bola som úplne vydesená. Nič z toho, čo sa dialo okolo mňa, som nemala pod kontrolou.

„Predstavovala som si, že žijem život ľudí, ktorých som videla na obrazovke.“

V tom čase som mala 15 rokov a začínala som naberať ženské krivky. Všetky kamarátky rozprávali o diétach a cvičení a tak som si povedala: prečo nie, veď aj mne sa to zíde. Cvičenie sa však pre mňa stalo závislosťou a únikom. Najprv som cvičievala 30 minút denne, potom hodinu, neskôr niekoľko hodín a napokon po celý čas, čo som bola doma. V triede som už nedokázala pokojne obsedieť. Premýšľala som nad tým, koľko kalórii by som mohla spáliť, keby som pod stolom triasla nohami, keby som šla na ďalšiu hodinu dlhšou trasou a podobne. Prestala som raňajkovať, čo sa odrazilo na mojej váhe. Ľudia si ma začali všímať a vraveli mi: „Wow, ty si schudla… Vyzeráš skvele!“ Vďaka takýmto komplimentom som sa aj cítila skvele! Myslela som si: Možno budem v škole obľúbená a moje vnútro nebude tak bolieť. A tak som cvičila viac, prestala som obedovať a neskôr aj večerať. Žila som na niekoľkých stovkách kalórií denne.

Dve schudnuté kilá sa zmenili na 4, potom 7, neskôr 10…, pričom som cvičila 5 až 7 hodín denne. Začalo to byť celé nepríjemné. Nemohla som sa sústrediť na nič okrem toho, koľko som toho zjedla. Koľko kalórii som prijala? Koľko kalórii som spálila? Ako sa môžem vyhnúť obedu a večeri? Nevedela som s tým prestať a zdalo sa mi, že mám veci ešte menej pod kontrolou než predtým. Bola som veľmi osamelá a prežívala som veľkú neistotu. Čo sa začalo ako malá nevinná vec, sa zmenilo na závislosť a prevzalo to nado mnou kontrolu. V decembri som vážila 52 kg. Do mája som schudla na 30 kg a bol zázrak, že som ešte žila. No vo svojej mysli som bola ešte stále tučná a potrebovala som schudnúť ďalšie a ďalšie kilá. Potom by som mohla byť šťastná, páčiť sa sebe aj iným.

Poruchy príjmu potravy: Liečba

Na tri mesiace ma zavreli do ústavu. Bola som naštvaná. Nenávidela som svojich rodičov aj lekárov, ktorí ma tam strčili. Ako si dovoľujú riadiť môj život?! Ja im ukážem! Dostanem sa odtiaľto von – budem dobré dievča, urobím, čo odo mňa chcú, aby som mohla ísť domov a opäť prebrať kontrolu nad svojím životom. A potom budem opäť chudá. Neurobia zo mňa tučibombu!

To som aj urobila. Hrala som dobré dievča a potom ma pustili domov. V ústave som musela absolvovať intenzívne psychologické aj rodinné poradenstvo. Niečo som sa naučila, no nie dosť na to, aby som sa z toho dostala. Psychológovia mi okrem mojich vlastných síl a snahy neponúkali nič, čo by mi pomohlo vymaniť sa z nesprávnych vzorcov správania a bolesti, ktorú som prežívala.

Len čo som sa dostala von, vrátila som sa do starých koľají. Anorexia sa prekonáva len veľmi ťažko. Mnohí buď zomrú alebo žijú na nebezpečnej hrane života a smrti. Z 15 dievčat a chlapcov, s ktorými som bola v tom ústave, som po troch rokoch od prepustenia zostala nažive len ja – všetci ostatní zomreli na následky svojej choroby alebo si sami vzali život.

Kde som našla skutočnú pomoc s poruchou príjmu potravy

Postupne mi začalo dochádzať, že riešiť túto poruchu z vlastných síl nebolo dobré rozhodnutie a vymyká sa mi to spod kontroly. Pamätám sa, ako som už jednu noc mala plné zuby seba aj svojho života a začala som volať k Bohu. Povedala som mu, ako sa cítim, a požiadala som ho o pomoc. Neviem, prečo som sa v tomto bode obrátila na Boha; možno som hlboko vo svojom vnútri vedela, že nič iné by nezabralo. Vedela som, že nie som dosť silná na to, aby som dokázala ísť ďalej, a nikto mi nedokáže pomôcť uzdraviť sa alebo sa cítiť milovaná. Dostala som sa na dno svojich síl.

Psychológovia a lekári nám môžu pomôcť uzdraviť sa emocionálne a fyzicky. Ignorujú však tretí aspekt života človeka, ktorý je rovnako dôležitý: ten duchovný. Uzdravení alkoholici ti môžu dosvedčiť, že samotná psychológia bez Boha nebude dlhodobo účinná.

Viem, že jediný dôvod, prečo som dnes ešte nažive, je ten, že som spoznala Boha. Ak mi dovolíš, v krátkosti ti porozprávam, ako mi to pomohlo dostať sa až sem.

Keď som sa obrátila k Bohu, veci sa postupne začali meniť. Stále som bojovala s jedením, cvičením atď., no vo vnútri som začala pociťovať pokoj, ktorý som predtým nikdy necítila. Začala som čítať Bibliu, modliť sa a úprimne hovoriť Bohu, ako sa cítim. Veľa som sa naučila o Božej láske, prijatí a odpustení a uvedomila som si, že jedine on môže vyplniť prázdnotu v mojej duši. Zistila som, že Boh nie je vzdialená, hrozivá bytosť kdesi tam hore, ale že je osobný, miluje a prijíma ma. Zistila som, že má veci pod kontrolou a že všetky veci slúžia na dobro tých, čo ho milujú. Nemusela som mať všetko pod kontrolou ja, lebo môj život mal pod kontrolou on – a v tom som našla uspokojenie.

Tento proces v mojom prípade trval desať rokov. To, aby som bola doslova zachránená z hlbín temnoty a smrti, si vyžadovalo veľa poradenstva a duchovného rastu, no Boh priniesol do môjho života slobodu a vykúpenie.

Môj najväčší zdroj pomoci

Dlhé roky som sa trápila, no čím viac som sa učila o Bohu a o jeho láske a prijatí, tým viac vecí sa začalo meniť a tým menej som hľadala prijatie a lásku v ľuďoch, jedle či cvičení. Bolo to ironické, pretože v detstve som Bohom pohŕdala a nenávidela som ho. Odovzdať mu svoj život a milovať ho bolo preto pre mňa radikálnym rozhodnutím. Avšak toto rozhodnutie v mojich 17 rokoch zásadne ovplyvnilo smerovanie môjho života. Viem, že ak by som nenašla vieru v Boha, dnes by som už nebola nažive.

„Veľa rokov som sa trápila, no čím viac som sa učila o Bohu…, tým viac vecí sa začalo meniť.“

S poruchou príjmu potravy dnes už vôbec nebojujem. Biblia hovorí: „Pravda vás vyslobodí.“ Božia pravda a jeho slovo ma vyslobodili. Trvalo to dlhú dobu, vyžadovalo si to mnoho sĺz a práce, no teraz môžem behať a cvičiť bez toho, aby som tým bola posadnutá. Môžem slobodne jesť a neobávať sa alebo nerozmýšľať nad kalóriami. Dnes už viem rozpoznať, čo vo mne môže spustiť nezdravé vzorce myslenia a správania a radšej sa o tom s niekým porozprávam, než by som sa opäť uchyľovala k hladovaniu a skrývaniu sa. Neustále si musím pripomínať, že môj pocit bezpečia a vlastnej hodnoty nestojí na tom, čo robím alebo ako vyzerám, ale na tom, čo si o mne myslí Boh.

Teraz milujem život! Mám mnoho priateľov a nie je to o tom, ako vyzerám. Iste, chcem vyzerať dobre a chcem byť vo forme, mám svoje problémy a porovnávam sa s inými, ale je to na normálnej, nie nezdravej úrovni. Sloboda, radosť a naplnenie skutočne existujú!

Keď mať všetko nestačí

Na záver ti porozprávam o jednej žene, ktorá sa volá Mary Wazeter. Bola to popredná olympijská bežkyňa, ktorá tiež trpela mentálnou anorexiou. Pred pár rokmi o nej vyšiel článok v časopise Sports Illustrated. Učila sa na samé jednotky a vďaka svojim výkonom dostala plné štipendium na prestížnej vysokej škole. Všetko hralo v jej prospech. Až kým jednu studenú februárovú noc neskočila do rieky Susquehanna. Svoj pokus o samovraždu prežila, ale zostala pripútaná na invalidný vozík, lebo od krku nadol ochrnula. Po tomto zážitku napísala:

„Posledné mesiace som sa toho veľa naučila o živote. Napríklad to, že skutočné uspokojenie sa nedá dosiahnuť snahou o dokonalosť a úspechy, ako si toľkí ľudia myslia. Uspokojenie som nenašla v tom, že som sa vynikajúco učila, bola som bežkyňa svetového formátu alebo že som mala atraktívnu postavu. Skutočné naplnenie som zažila až vtedy, keď som nadviazala osobný vzťah s Bohom, ktorý ako jediný mi dal pokoj a radosť.“

Zaujímavé ohľadom Mary Wazeter je to, že pred svojím pokusom o samovraždu podstúpila psychologickú liečbu, aby vyriešila svoj problém. Vo svojom vyjadrení pokračovala takto: „Môj problém bol duchovný. Vedomie, že Pán ma prijíma takú, aká som, mi pomohlo uzdraviť sa. Žiaden psychológ nebol schopný adresovať túto stránku môjho problému a uzdraviť ma.“

Rovnako ako Mary Wazeter aj ja verím, že najlepšie riešenie na tento (či hocijaký iný) problém je vzťah s Bohom. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že rozvíjanie osobného vzťahu s Bohom skrze Ježiša Krista zmenilo moje zmýšľanie o sebe samej. Boh mi denne pripomína, ako ma miluje bez ohľadu na to, čo robím alebo ako vyzerám. Páčim sa mu aj vtedy, keď nespĺňam ani svoje vlastné očakávania.

[Autor článku: Susan Broadwell (s Kim Bubalo)]