Mnohé filmy sú dnes urobené tak, že začínajú niekde v strede deja, ktorý zobrazujú. Potom sa objaví titulok: Pred 10 rokmi alebo O 4 týždne neskôr. Jednoducho príbeh nie je sfilmovaný chronologicky. Skúsim podobným spôsobom prerozprávať príbeh viery v mojom živote.
November 1992
Kráčam ako vysokoškolák po Župnom námestí v Bratislave. Odrazu mi rozumom, no aj celým vnútrom prebehne myšlienka, pocit i presvedčenie: ,Ak by ma prešiel tamten autobus MHD, bol by som v nebi, a mal by som večný život.’ Príde to nečakane, akoby zrazu. Nerozumiem presne, čo sa to deje. Neopísateľná radosť zo spásy duše. Až dodatočne v rozhovore s priateľmi zistím, že som prežil konverziu, či – ako to aj Biblia nazýva – znovuzrodenie. Boh začína byť reálne a autenticky prítomný v mojom vnútri. Akoby ožije. A ja ožijem s ním.
Október 1971
Zo správy z nemocnice: „Dieťa narodené per sectionem Caesaream… Po narodení kriesené, pupočník štarngulovaný okolo krku počas vybavovania plodu. Začína dýchať po 3 min.“ Neviem, čo je štarngulovaný či štrangulovaný. Moji rodičia však tušia, že ide o Boží zásah, ja o tom vlastne nič neviem. Pre otca a mamu vytúžený zázrak po predchádzajúcich samovoľných potratoch a sklamaniach. A v sedemdesiatom piatom príde ešte ďalší div v podobe mojej sestry.
Do 1989
Krásne detstvo na ulici s názvom Slnečná. Kamarátstva, bratranci, škola, volejbal, hry, rodina. Život v malom meste. Prvé platonické lásky. V pozadí obludný komunizmus. No aj akýsi druh viery v Krista – vďaka rodičom, krstu, konfirmácii, napriek totalitnému režimu. Ten režim… tiež ho vnímam iba akosi mimovoľne, okrajovo – akoby som o ňom ani nevedel. Aj viera je skôr len pozadím, no Boh vie na rozdiel odo mňa.
13-mesačné obdobie pred konverziou
Randím. Máme sa s ňou radi. Láska sa stáva hmatateľnou. Postupne však prichádza i sklamanie. Nedokážeme žiť lásku. Sebectvo preráža. Nasleduje rozchod. Dni samoty, zúfalstva. Má život nejaký zmysel? Všetko je dočasné. Všetci narážame na vlastné limity, na to, čo Písmo nazýva hriechom. Údolie, dno. Idem s otcom do kostola – no skôr zo zvyku. Po bohoslužbe ma zastavuje človek, ktorého poznám len z videnia, a pozýva na stretnutie mladých. Hovorím si: Ten môj život je momentálne prázdny a dosť o ničom, takže nemám čo stratiť. Rozhovory, Kniha kníh, modlitby. Boh niečo robí, no ja o tom vlastne neviem, len to tak nejako tuším. Ľudia sa prihovárajú k Stvoriteľovi, aby sa dotkol môjho srdca. No ja o tom vlastne neviem.
zosmrtidoživotazosmrtidoživotazosmrtidoživota
30-ročné obdobie po konverzii
Dokončenie vysokej školy, svadba, manželstvo, rodina. No tiež rastúca viera v Krista – záchrancu. Vďačnosť za ukotvenie a zmilovanie sa nado mnou – hriešnikom. Práca, v ktorej sa spojí moja láska k športu so zvestovaním evanjelia – tej dobrej správy – mladým ľuďom. Kristus prišiel. Kristus zomrel. Kristus vstal. Posolstvo nádeje pre všetkých. Aj pre takých, ako som ja. Stačí skloniť koleno, poprosiť, počkať, kým on vstúpi do srdca, do duše. Akoby to všetko len tak nejako prichádza, a ja si to vždy uvedomím až po tom, ako sa to stane. Toľko Božej vernosti a dobroty počas piatich desiatok rokov.
Slová žalmistu rezonujú s tým, čo dekády života vnímam: „Veď ty si mi utvoril ľadviny, v matkinom živote si ma utkal. Ďakujem ti, že si ma predivne utvoril; tvoje skutky sú obdivuhodné, to si veľmi dobre uvedomujem. Moje kosti neboli skryté pred tebou, keď som vznikal v skrytosti, utkávaný v najspodnejších častiach zeme. Tvoje oči ma videli už v zárodku, všetko to bolo zapísané v tvojej knihe; dni boli určené, skôr než ktorýkoľvek z nich nastal. Ako si vážim tvoje myšlienky, Bože, aký nesmierny je ich počet.“1
2022 a čo bude ďalej?!
Žijem. Na pozadí pandémie a vojny na Ukrajine si cením každé jedno nové ráno. On vdychuje život. Koľko dní, mesiacov či rokov mám ešte vymeraných? On vie. Ja neviem ani netuším. Tuším však, ba som presvedčený, že aj keď smrť príde, nebude koncom, ale iba prechodom do nekonečnej prítomnosti Božej lásky. Ako presne? Neviem, ale on áno.
Vďaka ti, Pane, za nádej, zmysel, večnosť.
Autor: Milan Mitana
