Dlhé roky som zápasila so svojou identitou. Hľadala som seba a to, kto som vo svojom vnútri.
Vždy mi veľmi záležalo na tom, aby som sa páčila ľuďom okolo seba, no nikdy sa mi to príliš nedarilo. Na ZŠ som bola nudná, nevýrazná a často terčom výsmechu. Moja túžba po prijatí nebola nijako naplnená. Cítila som sa osamelá a nepochopená.
Nový začiatok, nová maska
Na strednej škole som sa rozhodla, že začnem od začiatku, s čistým štítom. Zanechala som za sebou všetky nálepky, prezývky, predsudky a rozhodla som sa, že tu budem „in“ za každú cenu. A tak som si – ako introvert – nasadila masku extroverta a snažila som sa stať človekom, ktorý má v triede hlas. Móda, účesy, blicovanie, diskotéky, prekračovanie pravidiel… robila som všetko, čo bolo „cool“. Odrazu som ja bola tá, čo rozdáva nálepky iným.
Ale tento pocit moci a šťastia bol veľmi prchavý. Hrala som sa na niekoho, kým som nebola. Vedela som, že keby ma moji priatelia videli bez tejto masky a zistili by, aká som naozaj, nebola by som pre nich zaujímavá. Takže aj keď som bola obklopená partiou, cítila som sa osamelá a nemilovaná.
Čas na novú identitu
Keď som sa dostala na univerzitu, bola som rozhodnutá začať odznova – už znova! – no netušila som ako. V podstate som už ani nevedela, kto som pod všetkými tými maskami. Hneď prvý týždeň moju pozornosť na internáte upútala skupina mladých ľudí, z ktorých vyžarovalo niečo nezvyčajné: vyzerali veľmi spokojne, radostne, dokonca až šťastne.
Keď som ich bližšie spoznala, zistila som, že sú kresťania. To mi nedávalo zmysel: dovtedy som ako veriacich vnímala len babky v našom kostole. Nešla mi dokopy kombinácia mladý človek + viera + šťastie, a už vôbec sa mi do tejto rovnice nehodila zábava.
Nový pohľad na Boha
Vždy som viac-menej verila v Boha, ale bol pre mňa vzdialený. Nedávala som si ho do súvislosti so svojím každodenným životom, a už vôbec nie so svojím osobným šťastím. Od jednej dievčiny som však dostala Bibliu a vyzvanie, nech začnem čítať a nech sa presvedčím na vlastné oči, či je moja dovtedajšia predstava o Bohu správna.
Čo odhalilo hľadanie seba
Vo svojej novej Biblii som sa dočítala, že Boh ma má rád takú, aká som. Ten pocit bol pre mňa nový. Takúto? Naozaj? Vedela som predsa, že nie som dokonalá. Robím veci, ktorými ubližujem iným, sebe a asi aj Bohu. Nie som v tom sama. Ty aj ja robíme veci, ktoré jednoducho nie sú správne, a práve tieto veci – Biblia ich nazýva hriechom – nás oddeľujú od Boha, tvoria medzi nami a ním priepasť.
Kládla som si otázku: Ako preklenúť priepasť medzi mnou a Bohom? Ako sa dostať k nemu bližšie?
Na rozdiel od toho, čo som počúvala celý svoj život, na to nestačila moja snaha, dobré skutky či chodenie do kostola. V Biblii sa totiž píše: „Milosťou ste zachránení, tým, že ste uverili v Ježiša Krista. A to nie je z vás, je to Boží dar. Nie zo skutkov, aby sa nikto nechválil.“1
Nezaslúžená milosť
Čo je vlastne milosť? Keď niekto niekomu dá niečo, čo si nezaslúži: ako keď prezident občas udelí milosť niektorým väzňom. Boh nás zachraňuje pred následkami našich hriechov z milosti, ako dar, aby sa nikto z nás potom nemohol chváliť tým, akí sme „dobrí“.
Na oplátku od nás chce jediné: vieru, že jeho Syn Ježiš zomrel aj za tie naše hriechy, za každý jeden z nich.
A tak som prosila Boha o odpustenie za všetko zlé, čo som kedy urobila. Ten zoznam bol veľmi dlhý! Povedala som mu, že ho túžim bližšie spoznať, a pozvala som ho, aby vstúpil do môjho života.
Kto som naozaj?
Stala som sa novým človekom – niekým, kto sa po dvadsiatich rokoch života narodil znova.2 Konečne to bol pre mňa skutočný nový začiatok s čistým štítom – začiatok nového vzťahu s Bohom, ktorý sa neskončí, ani keď zomriem.
Veci v mojom živote sa nezmenili okamžite, ale postupne, čím viac som spoznávala, aký je Boh. Našla som to, po čom som celý život túžila: pocit, že som milovaná. Absolútne a bezpodmienečne, a to niekým, kto ma vidí presne takú, aká v skutočnosti som: napriek mojim zlyhaniam či maskám. Spadli zo mňa putá obáv z toho, kto si o mne čo pomyslí, alebo či som dostatočne „in“. Jednoducho som sa začala tešiť z toho, akú ma Boh stvoril, a že ak ma on prijíma, aj ja môžem prijať samu seba. A mám Priateľa, ktorý ma odvtedy sprevádza aj v tých najťažších skúškach.
