Zaujíma ťa vznik vesmíru? Čo tu bolo na začiatku? Čo sa tu objavilo zo všetkého najskôr, v tom najvzdialenejšom bode času? A kde sa to vzalo?
Počkaj – napadne ti možno – a nedalo by sa povedať, že na začiatku bolo (alebo vlastne nebolo) nič? Nebolo by možné, že pred všetkými tými megamiliónmi rokov neexistovalo vôbec nič? Táto teória iste stojí za zváženie. Poďme ju teda preskúmať – a to najskôr metódou analógie.
Analógia: Nič vo veľkej miestnosti
Povedzme, že máme veľkú miestnosť. Zo všetkých strán je uzavretá a má veľkosť futbalového ihriska. Je trvalo uzamknutá a na stenách nemá žiadne okná, dvere ani iné otvory či diery.
V miestnosti (nie) je… nič. Absolútne nič. Ani len malilinká častica niečoho. Žiadny vzduch. Žiadny prach. Žiadne svetlo. Je to zapečatená miestnosť a vo vnútri je tma ako vo vreci. A čo ďalej?
Tvojím cieľom je do miestnosti dostať niečo – čokoľvek. Ale pravidlá sú nasledujúce: nesmieš na to použiť nič, čo sa nachádza mimo tejto miestnosti. Takže čo urobíš?
Možno si povieš, že by sme mohli skúsiť zapáliť iskru… Potom by vo vnútri bolo svetlo, aj keď len na malú chvíľku. To by sa dalo považovať za niečo. Áno, ale ty sa nachádzaš mimo miestnosti. Takže to nie je povolené.
Navrhuješ, aby sme skúsili dovnútra niečo teleportovať, ako to robia v Star Treku? Opäť tu je však ten istý problém. Nie je to povolené, lebo by si zase používal veci, ktoré sa nachádzajú mimo miestnosti.
Takže stále je tu rovnaká dilema: musíš do miestnosti dostať niečo iba za použitia toho, čo v nej už je. A v tomto prípade v miestnosti nie je nič.
Tri problémy
Pýtaš sa, či by nebolo možné, že by sa v miestnosti jednoducho objavila malá čiastočka niečoho, pokiaľ by bolo k dispozícii dosť času?
S touto teóriou sú však tri problémy. Po prvé, čas sám o sebe nič nerobí. Veci sa dejú v priebehu času, to áno, ale čas nespôsobuje ich vznik. Keď napríklad čakáš 30 minút, kým sa upečie koláč, vznik koláča nemá na svedomí tých 30 minút, ale teplota v rúre. Keď surové cesto položíš na 30 minút na kuchynskú linku, rozhodne z neho nebude koláč.
V našej analógii máme úplne uzavretú miestnosť, v ktorej nie je absolútne nič. To, že budeš 30 minút čakať, samo osebe situáciu vôbec nezmení. Teraz môžeš namietnuť: a čo keby sme čakali milióny rokov? Lenže aj tie milióny rokov tvorí len rad 30-minútových segmentov poskladaných dokopy. Keby si na ten koláč na linke čakal hoci aj milióny rokov, samotný čas by ich aj tak neupiekol.
Je tu ešte druhý problém: Prečo by sa v prázdnej miestnosti niečo len tak „objavilo“? Na svoj vznik by to potrebovalo mať nejakú príčinu. Lenže vo vnútri miestnosti nič nie je. Takže čo by malo tento stav zastaviť a zvrátiť? V miestnosti nie je nič, čo by zapríčinilo, aby sa niečo objavilo (pričom táto príčina musí pochádzať zvnútra miestnosti).
Vravíš, že by sa mohla objaviť aspoň malililinká čiastočka niečoho? Nemala by väčšiu šancu na objavenie sa v miestnosti, než niečo veľké – napríklad futbalová lopta?
To nás privádza k tretiemu problému, k problému veľkosti. Rovnako ako čas, aj veľkosť je abstraktná a relatívna. Dajme tomu, že máme tri basketbalové lopty rôznych veľkostí. Jedna má priemer päť metrov, druhá dva a pol, tretia má normálnu veľkosť. U ktorej z nich je väčšia pravdepodobnosť, že sa v miestnosti objaví?
U bežnej lopty? Nie! Pre všetky tri by platila rovnaká pravdepodobnosť. Na veľkosti nezáleží. O to tu vôbec nejde. Ide o to, či by mohla v našej zapečatenej prázdnej miestnosti z ničoho nič jednoducho „vzniknúť“ akákoľvek lopta akejkoľvek veľkosti.
Pokiaľ súhlasíš, že ani najmenšia z lôpt by sa nemohla v miestnosti len tak sama od seba objaviť (bez ohľadu na čas, ktorý má k dispozícii), potom musíš uznať, že to isté platí pre akúkoľvek vec – hoci aj pre atóm. O veľkosť nejde. Pravdepodobnosť, že tu len tak bez príčiny vznikne nepatrná častica, nie je o nič väčšia, než že tu sama od seba vznikne napríklad chladnička!
Väčšia analógia: Veľké nič je všade
Rozšírme teraz našu analógiu ďalej, a to doslova. Vezmime našu veľkú tmavú miestnosť a odstráňme jej steny. Roztiahnime ju tak, aby sa ťahala donekonečna všetkými smermi. A teraz už neexistuje nič mimo tejto miestnosti, pretože nič iné než miestnosť neexistuje. Bodka.
V tejto nekonečnej čiernej miestnosti nie je žiadne svetlo, žiadny prach, vôbec žiadna častica, žiadny vzduch a žiadne prvky ani molekuly. Je to úplná ničota. Mohli by sme ju vlastne nazvať Absolútne Nič.
A teraz otázka: Pokiaľ tu teda bolo – pred megamiliónmi rokov – Absolútne Nič, nemalo by tu byť Absolútne Nič aj dnes?
Jasné, že malo! Pretože Niečo – nech je akékoľvek malé – nemôže vzniknúť z Absolútneho Nič. Ešte stále by sme tu mali Absolútne Nič.
Bolo teda niekedy Nič?
Kam nás to vedie? Tam, že Absolútne Nič nikdy neexistovalo. Prečo? Pretože keby Absolútne Nič niekedy existovalo, znamenalo by to, že tu stále nie je nič iné než Absolútne Nič!
Ak niekedy Absolútne Nič existovalo, potom by mimo neho nebolo nič, čo by mohlo zapríčiniť vznik Niečoho.
Inými slovami, ak niekedy existovalo Absolútne Nič, stále by tu ešte bolo Absolútne Nič.
Zdá sa však, že Niečo existuje. Dokonca existuje mnoho vecí. Aj ty si napríklad niečo, čo existuje, dokonca niečo veľmi významné. Aj ty si tak dôkazom, že Absolútne Nič nikdy neexistovalo.
Takže keď tu Absolútne Nič nikdy neexistovalo, musí to znamenať, že vždy tu bola doba, keď aspoň Niečo existovalo. Čo to bolo?
Bola to jedna vec alebo veľa vecí? Bol to atóm? Častica? Molekula? Futbalová lopta? Zmutovaná bejzbalová loptička? Chladnička? Koláč?
Viac sa dozvieš v pokračovaní tohto článku s názvom NIEČO.